Ako sedliak auto kupoval

Autor: Roland Bene | 25.1.2012 o 15:16 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  22x

Bolo to pred viac ako 3 rokmi, zrazu telefón od kamaráta Joža„našiel som ti v novinách tvoj sen BMW 7, chlapovi som volal a dohodol stretnutie......“ Fantázia, nemohol som sa dočkať, zlepil predpokladanú sumu peňazí a hurá nič netušiaci na západ republiky. Predávajúci vraví „ auto je vo dvore pri podniku XY, to neprehliadneš je to pri ceste na samote“. Mal pravdu neprehliadli sme!  

Bolo to pred viac ako 3 rokmi, zrazu telefón od kamaráta Joža„našiel som ti v novinách tvoj sen BMW 7, chlapovi som volal a dohodol stretnutie......“ Fantázia, nemohol som sa dočkať, zlepil predpokladanú sumu peňazí a hurá nič netušiaci na západ republiky. Predávajúci vraví „ auto je vo dvore pri podniku XY, to neprehliadneš je to pri ceste na samote“. Mal pravdu neprehliadli sme!
Auto stálo 10 mesiacov, zatlačené pneu po disky v hline, ľavý blatník, roh kapoty, svetlo a nárazník poškodené, auto zapadnuté prachom. Predávajúci (mám teraz dilemu napísať JE alebo BOL) bezkrký veľký chlap s hrubou reťazou na krku. Hrdý majiteľ neveľkého no dokonale oploteného domčeka ktorého dominantu tvorila chrómová tyč v strede veľkej miestnosti s množstvom sedacích súprav a príšerne slabým svetlom. Chlap na moju otázku (ktorú som váhal položiť) „vieme sa dohodnúť na cene“? Odpovedal „jáááásnééééé brácho“. Takéto spontánne začlenenie do jeho rodiny ma prekvapilo viac ako predstava rozpustenia mojej telesnej schránky v sude s kyselinou. Že sa takto chlapci na záver pobavia som bol presvedčený. Chmáry a asi aj studený pot ma na chvíľu pustili po tom, ako začalo dolu schodmi spúšťať ospalé personálne obsadenie firmy, ale ako inak oblečené v „pracovnom“. Myslím, že som aj vyčaroval úsmev hodný dementno-debilného úchila (aspoň podľa reakcie personálu si to myslím), ale to všetko iba kvôli duševnej nadradenosti nad mojim „spoluočumovačom auta“ s našej rodnej viesky Jožom, ktorý mi mal poskytnúť psychickú výhodu pri vyjednávaní. No on sa zbabelo zapätkoval ako ťažký zemný stroj pred bránami „domu“ a donekonečna krútil hlavou, že za bránu ne ide ani bohovi ....„lebo hovorím ti kamarát toto doma ženám nevysvetlíme, a aj napriek tomu, že si ťa vážim nestojíš mi za to aby zo mňa bol bezdomovec“ tak voči tomuto záchvatu jeho úprimnosti som nemal argument. Z letargie ma prebral až bezkrký brat „čo brácho sa dačo deje?“ „Samozrejme, že nič!“ odpovedal som, len tak premýšľam, či auto je po technickej stránke OK? Brat úprimne odpovedal „ ja som do áut kok...., ale šecko čo trebalo som dal robiť do servisu Ďusovi a ver mi brácho... „hrobové ticho“..... Ďuso by ma neojeb....., bo mne auto trebalo spoľahlivé!“, o lojálnosti Ďusa som nezapochyboval ani na sekundu „brat“, pokračoval „......počúvaj ma nech sa nezdržujeme, vidím, že si z toho auta v pi... a vyzeráš na normálneho chlapa“ ...no z jeho úst mi práve konštatovanie o „normálnosti“ prišlo divné, ale nemukol som. Bratov monológ pokračoval... “daj kilopade a dzi (dzi=choď) a keď bude hotové (myslel opravené BMW) tak sa príď ukázať, bo za tým autom mi bude ľúto, dačo popijeme, zabavíš sa hehehe a zober aj toho deba (myslel zapätkovaného Joža pred bránou)“.
No čo, ponuka ceny z jeho strany bola na vtedajšiu dobu lákavá, moja túžba po aute obrovská a môj zvierač v strede sedacích svalov bol schopný štikať drôt do hrúbky „odhadujem“ 8 mm a bolo rozhodnuté. Beriem, odpovedal som a nasledovala otázka „ako to bude s prepisom, kedy vybavíš obhliadku.....brácho?“ familiárne som nazval príslušníka svojej novej rodiny „a kedy si môžem prísť pre auto?“ Pri jeho odpovedi sa moja schopnosť štikania drôtov posunula na hranicu predpokladám 14 – 16 mm, a trval presne 13 dní. Potom prišiel odhlásený techničák, uffff. Bratova odpoveď po dlhom smiechu „ Čo???? Obhliadka????“. Cítil som sa ako jednobunkový tvor na konferencii kandidátov Nobelových cien, ako nie z toho to sveta. Môj citlivý a pozorný „brat“ si to všimol, prestal sa rehotať a stručne mi vysvetlil a zároveň nariadil toto „ No zrobíme to takto! Na koho chceš, aby auto bolo prepísané? Mne je to jedno vybavím prepis aj na mŕtvolu!“ Dosť ťažko som chápal jeho humor a ešte ťažšie prehltol slinu a nesmelo odpovedal, že ma mňa prepísať, „na mňa“ som zdôraznil. Chlapi ten sud s kyselinou som videl v tejto fáze kúpi najreálnejšie. „Brat“ dokončil myšlienku „ Dobre, zavolám Stanovi (príslušník polície, oddelenie dopravného inšpektorátu. pozn. autora), nech sem večer nakluše a poviem mu čo má urobiť, na daj lovky (lovky=peniaze)“. Takto posmelený bratovými organizačnými schopnosťami som vytiahol obálku s nespočetne krát prepočítanými peniazmi, odpočítal prevyšujúcu sumu od dohodnutej a neveľkú kôpku podal „bratovi“. Ten bez váhania a prepočítania peniaze strčil do vrecka. Na moju otázku či si peniaze neprepočíta odpovedal otázkou „Mal by som? Nie je tam snáď toľko?“. Okamžite som „brata“ upokojil, že určite je a modlil sa aby nevedomky nedošlo k omylu z mojej strany. Očividne som ho upokojil a ako gesto dobrej vôle a súdržných rodinných vzťahov, ktoré nás spájali som ani necekol o kúpnej zmluve. Tu prekvapil „brat“, ktorý mi dal podpísať vypracovanú zmluvu ako sa patrí a dokonca položil na stôl aj svoj doklad totožnosti, aby som si mohol overiť pravdivosť údajov na technickom preukaze. Pri tomto akte som sa cítil ako na samite hláv štátov. Naokolo ľudia, whisky s kolou a ľadom (brata nezaujímali, moje prízemné námietky že vysnívané auto potrebujem dopraviť domou) a iba krátkou vetou odpovedal „ Počúvaj ma, za hranicami okresu ti neručím za nič, ale do 130 km od tadiaľ si v pohode. Chápeš?“ Prikývol som a z radosťou vypil whisky, nikdy mi nechutila viac ako tam!
Ešte foto – kópia techničáku a bok po boku s „bratom“ sme sa vybrali k autu za domom. Cestou stihol poslať ďalšieho príslušníka rodiny pre „veci od auta“ (akási škatuľa s bločkami, faktúrami, náhradnými kľúčmi, ochranným štítkom atd.) brat opäť prekvapil, nečakal som takúto „dôslednosť“ aj keď krabicovú. Spomenul som obavu z naštartovania auta po tak dlhej 10 mesačnej odmlke. „Brat“ sa chvíľu zamyslel a potom povedal „Čo? Nenaštartuje? Ho rozjeb...., týždeň pred tým ako mi tá prijeb....Š 1203, stará hrča nestihla uhnúť som Ďusovi nechal auto robiť, ta keď nenaštartuje ta ho (ho, myslel Ďusa), nasledovalo vymenovanie svätých v nechronologickom poradí, SKARE do pi..., kur........ A pomaly mu intenzita predstavy trestu upadala. Veľmi som si želal, aby auto naštartovalo už len kvôli Ďusovi, hoci ma skepsa neopúšťala, 10 mesiacov je dlhá doba. Pred otvorením nepoškodených dverí na aute som opatrne odopol lištu dverí, aby sa viac nepoškodila od posunutého blatníka. Zvrtol kľúč v zapaľovaní, ručičky sa poslušne rozhýbali, kontrolka žhavenia zhasla a motor na moje čudovanie bez akýchkoľvek protestov naskočil. Sprvu mal nepravidelný chod, no po minúte sa všetko ustálilo. Začal som obdivovať interiér a cítil sa ako kráľ a stále viac si uvedomoval, že MÁM BMW 7. „Brat“ čosi hovoril no nevnímal som, neuveriteľná eufória pocitov. Ak by niekto z nich vtedy a tam siahol na moje BMW, tak asi dotyčného sám rozpustím v kyseline a zakopem hehehe (tak, toto asi fakt nemyslím vážne). Nasledovalo priviazanie visiaceho nárazníku, aby nebolo v blízkosti kolesa ešte som požiadal svoju „rodinu“, aby pre istotu skontrolovali všetky útroby auta, nech nezažijem prekvapenie v podobe zvyšnej ľudskej končatiny a podobne. Ku podivu sa všetci vrhli na auto a ocenili môj záujem a pochopenie súdržnosti rodiny. Útroby auta cenzuroval „brat“ pred otvoreným kufrom môjho BMW v ktorom skončilo skoro všetko nájdené s výnimkou písomností. Tak som dostal ako bonus k BMW množstvo poloprázdnych dámskych parfumov, tužiek na oči, rúžov a inej kozmetiky. Dokonca niekoľko prezervatívov (našťastie zabalených) a tiež lubrikačný gél ( tu som ocenil Jožove znalosti, byť to na mne tak to považujem za zubnú pastu, inak Jožo aj v tejto fáze zmeny vlastníctva BMW stojí zapätkovaný pred bránou). No nekúp auto s tak bohatou históriou, už len pomyslenie na možnú osádku takého auta ťa musí inšpirovať.
Posledné slová, gestá a stískanie rúk typu Krstný otec. Brána útulného domčeka sa otvára a tesne po prejazde zatvára, dookola celej hlavy mám úsmev. Ten sa zbehol zhruba na polovicu, keď som uvidel Joža. Prisahám nevedel som ktorá bije, spoza okna BMW vyzeral ako chlap zo seriálu 30 prípadov majora Zemana, v časti Studňa. Zničený, tvár pokrčená ako balík z pošty, len tá sekera mu chýbala. Všetko zo mňa opadlo, vystúpil som a začal sa nepríčetne rehotať čo nakazilo aj prichádzajúceho nadávajúceho Joža. Šťastím sme si podali ruky, poklepali po ramenách a rozhodli, že je najvyšší čas najesť a vykecať so zážitkov. Nasledoval som Jožove auto, kvôli buchnutej ľavej časti. Zastávka na obedo – večeru potom benzinka. Tu vrcholili konšpiračné teórie o pôvode auta pre naše manželky. Po vymýšľaní stále väčších hovädín sme sa rozhodli vyklopiť pravdu, pretože tak či onak by sme sa dostali sami pri najbližšej spoločnej grilovačke. Jožo však nariadil zbaviť sa všetkých hmatateľných dôkazov s auta. S tým som súhlasil a v odpadkovom koši čerpacej stanice skončili všetky „bratove dary“ nájdené v aute. Pri vyhadzovaní som argumentoval tým či to nie je škoda, na to Jožo energicky odvetil či mi dočista jeb..., že ktorá žena si na seba vezme parfum inej a ešte k tomu po kur... Práve tu som sa dozvedel, že zubná pasta s kufra nie je zubná pasta a prestal som zohľadňovať ekonomicky lákavo vyzerajúci faktor úspory peňazí. Tiež ma opustila predstava radosťou po okraj naplnených manželiek obohatených o tieto „bratom“ darované hodnoty. No čo musel som sa zmieriť, že manželka bude aj naďalej ujedať rodinný rozpočet na blbú kozmetiku, namiesto tak prepotrebných náhradných dielov na BMW. S blížiacim sa domovom ma chvíľami opúšťala radosť z auta, ktorú vystriedala obava. Obava z toho, že opäť raz pred manželkou (chvála bohu nie pred deťmi, tie sú vždy na mojej strane) budem všemožne obhajovať svoje duševné zdravie, o ktorom manželka určite zapochybuje keď dotrepem takúto kravu a ešte na nej treba robiť.
Našťastie strach so zhliadnutia auta bol väčší ako realita. Manželka ma dokonale pozná takže sa to vybavilo úsmevným poklepaním po čele, náznakom ruky o pootočených rozvodových kolesách v hlave a kývnutím ruky. Páni som šťastný, že mám už roky takúto skvelú manželku a niekoľko rokov takéto skvelé auto.
Jó ešte niečo Stano si svoju robotu na polícii urobil fakt dôkladne podľa pokynov svojho „zamestnávateľa“, svedčí o tom policajná úverovaná doporučená zásielka s odhláseným technickým preukazom na moju adresu. Stano dík u nás teda takto ústretový policajti nie sú.
A začala samotná vlastná práca na aute.........no o tom snáď na budúce. Ak bude záujem.....................

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?